Lámem kosti aj na Facebooku

streda 18. septembra 2019

(k)rúhanie

Je to kruh.
Zaspávať neskoro, pretože musíš pozerať seriál.
Cez deň žiješ ako postava zo seriálu.
Nezdá sa ti zvláštne stráviť v bare každý večer v týždni.
Vstávať neskoro, pretože nemáš dôvod vstávať.
Vypiť kávu, zapáliť si.
Pozerať seriál a premýšľať nad budúcnosťou.
Dostávať návaly paniky, pretože si zavretý v malej krabičke.
Uspávať myseľ, pretože tá je uväznená ešte v menšej krabičke.
A znova pozeráš seriál.
Znova zaspávaš a vstávaš neskoro.
A zaspávaš
A pozeráš
A fajčíš
A piješ kávu
A premýšľaš
A vstávaš
Takto si si to nepredstavoval,
ako kruh.

2019, Mavis Agony

piatok 15. marca 2019

Hydroxyderivát týždňa


Všetci sme tak trochu alkoholici.
Cestujeme cez rôzne stavy,
svet mi pripomína Londonovho
Tuláka po hviezdach.
Pondelky, utorky, stredy
a štvrtky sú naše minulé životy.
Niekedy ich zacítime
ako cigaretový dym
ktorý vraj zabíja.
Putujeme
Zabúdame
Každá kazajka raz povolí.

2019; Mavis Agony

piatok 1. marca 2019

Homo sapiens sapiens

zamysli sa nado mnou
ako nad bytosťou
ľudskou
s tvárou z kostí
svalov
telom so srdcom
dušou
zamysli sa nado mnou
ako nad bytosťou
krehkou
hádžeš so mnou
ako s ikeáckym skleneným pohárom
do stien
lámeš ma
prídeš
odídeš
a ja som stále
len bytosť

sobota 17. novembra 2018

čo sa deje?

scvrklo sa to
na sebaľútosť
a boj o
odpustenie
koho vlastne
ľutujeme?
kričím
kričíš
kričíme
paradoxne
mlčíme
to naozaj sa
kajáme?
počujem to tvoje
milujem ťa
no rozumiem
opúšťam ťa
mám na výber
mám na výber?

2018; Mavis Agony

štvrtok 7. júna 2018

Nauč ma mať rád



Neverím v Boha, 
ale verím v to, 
že so sebeláskou sa ľudia nerodia. 
Ľudia sa sebeláske učia 
a nie je to ako bicyklovanie, 
ktoré sa nedá zabudnúť. 
Bohužiaľ.

2018; Mavis Agony

utorok 8. mája 2018

Mám suché pery alebo dušu?

vazelína
kozmetická
biela
extra jemná
ingrediencie:
petrolatum, tocopherol
moje pery zrejme
žijú svoju ilúziu
že keď si to
petrolato-tocopherolom
na ne natriem
moje reči
budú extra
jemné
svedomie 
bielo biele
a povaha
kozm(et)ická

Mavis Agony; 2018

utorok 20. februára 2018

Venuša a Mars

Najhorší z pocitov je ten, keď čakáš, predstavuješ si, aké to bude, cítiš motýle v žalúdku od vzrušenia a zároveň sa snažíš upokojiť, veď ty si to len namýšľaš, určite tam nebude, ale nevieš presvedčiť svoje ilúzie o zdravom sedliackom rozume. 
O rozume, ktorý predpovedá skutočnosť. Ktorý ti už od začiatku hovoril, aby si si nerobila nádeje a ty si mu len ľahostajne odpovedala, no a čo, nič by sa nestalo keby tam náhodou nebol. A aj keď tvrdíš, že si zmierená s úplne celým svetom, ten prázdny pohľad na schody pri dverách ťa odrovná. 
Vidíš tam toľko zbytočného priestoru, v ktorom tak veľmi chceš, aby tam stál a čakal ťa, fajčil a potmehúcky sa usmieval. Ale on tam nie je a ty sa zúfalo, s prímesom úprimného smútku, šialene smeješ sebe samej, čo si vlastne čakala? 
Najhorší z pocitov je ten, keď sme kvôli láske ochotní žiť v ilúziách, takých romantických a absurdných, až to z nás robí pomätencov. Ale ešte horší než ten najhorší je ten, pri ktorom vieš, že on ťa miluje rovnako veľmi ako ty jeho, trápia ho rovnaké ilúzie ako teba, ale priestor je charakteristika hmotných objektov určujúca ich vzdialenosť od seba a to je čistá fyzika, bez ilúzií. Čistá fyzika, ktorá tvorí ilúzie. Lebo táto vzdialenosť je niekedy tak veľká, že nič iné ako ilúzie ťa nedokáže udržať na nohách. 

pondelok 13. novembra 2017

Z(á)vraty

Je pol jednej a ja som v šoku
Objavujem, aby som stratila
Identitu vlastnej tváre
Nepodobám sa na seba
ani hlasom, nosom,
Jediným vlasom
na hlave
Tackám sa po izbách
hlavných aj vedľajších cestách
Vravím im
Dajte mi kávu a vypnite svet
Diktujte cenu radosti
Zaplatím, však
Čo stojí svet?
Trasie so mnou zima
Čiastočná vina, lebo môžem
Si za to sama
Že pokoj sa stal mýtom
A horská dráha citov
Zase krutou realitou
Tak mi napadá, že možno
Keď budem niekedy
sfukovať šesťdesiat sviečok
Na čokoládovej poleve
Nájdem to čo nájsť mám

A potom si zapálim

2017; Mavis Agony

nedeľa 5. novembra 2017

Koľko sekúnd trvá život?

Láska je stav
akútneho pomätenia
robí z teba blázna
keď ti úsmev prebíja uši
v obývačke
a potom ti slzy vyplavujú
oči v detskej izbe
ktorá s detstvom
nemá už vôbec nič
spoločné,
lebo láska.

Šťastie je stav
chronického smútku
ktorý je tak veľmi
negatívny
až vytvorí niečo
tak veľmi pozitívne
a ty si
tak veľmi myslíš
že je to
šťastie,
lebo láska.

Má to bolieť
máme na to orgán
a z pozitívneho
hľadiska:
všetko živé bolí
všetko živé občas trpí
všetko živé raní
nie si ničím
iný.

Kým žiješ, dýchaj
a kým dýchaš,
miluj.
To, že nestihneš
plakať
nikomu tu v strede
vadiť nebude
a tebe,
tam dole,
už vôbec nie.

Miluj,
prosím.

2017; Mavis Agony