streda 30. septembra 2015

piatok 25. septembra 2015

Hydrometeorológia rán

Rána bývajú skoré.
Už si ani nepamätám
aké to je,
zaspávať s prázdnymi rukami
a hlavou zaborenou vo vankúši.
Za oknom prší,
tam niekde vonku je dážď.
Ja len tak ležím
s otvoreným srdcom,
dlaňami obťažkávam deň
s plyšovou dušou po pravici.
Už som jej dala aj meno,
necítim sa sama.
Prikrývku zo seba zhadzovať nemusím,
odkryl ju vánok šera,
za oknom stále čaká mesiac
pretože slnko ešte spí.
Mala by som bdieť,
premýšľať,
ale ten kus plyšu vedľa mňa
volá moje meno,
necítim sa sama.
To len rána bývajú skoré
a na dúhu po daždi už pomaly
prestávam veriť.

2015; Mavis Agony

streda 23. septembra 2015

rýchlosť zvuku

vietor v korunách
stromov už viac nie je
uspávankou
len obyčajným zhlukom
kyslíku
farby jesene už viac
netancujú v slnku
len vlhko visia v
atmosfére
ktorá sa prepadáva pod
ťarchou krokov
zašľapávame listy bez
života, lámeme tu
väzy
škrtíme harmóniu
ticha
sme démonmi piatku
škvrnami nedele
príliš bdelí na snívanie
trápime metafory
až nás celkom opustia, uvidíš
raz aj tak bude len ticho
teraz ho ešte môžeme
ničiť

2015; Mavis Agony

nedeľa 20. septembra 2015

premlčané vraždy

keď ranná hmla
splynie s abstraktným
horizontom
a slnko bude
šplhať sa
polomŕtve
spoza atramentových hôr
ja budem stále stáť
na prahu dverí
ruky od krvi
zo všetkých tých
polnočných vrážd
v snahe nezabudnúť
a nebyť
zabudnutá
vietor neskôr rozfúka
moje stopy v blate
a keď príde dážď
všetko bude
spečatené
na sklonku môjho
života

2015; Mavis Agony

piatok 18. septembra 2015

nadpozemské (z)javy

ako tieň zakrádam sa
a škriabem ťa po
zátylku
vraj by ťa malo hrýzť
svedomie
za všetky tie červené
vína spláchnuté
na verejných záchodoch
ale ty si mi niečo
sľúbil a ja som
ti prišla len pripomenúť
že káva na stole
dávno vychladla
a ja vlastne stále neviem
koľko cukru a kofeínu
tvoja duša
znesie
ale ako pes sledujem tvoje
kroky od dverí
zamknutých na
päťkrát a
ticho si pripomínam,
že teraz som
už len tieň

2015; Mavis Agony

sobota 12. septembra 2015

umierame

cigaretový dym
sa plazí po mojej
tvári
tabak vypĺňa
medziľudské priestory
a grepová vodka znie ako lepšia
alternatíva než
kino
podplať svedomia
piatkových duší
lebo tých už
veľa nebude
a potiahni si poslednýkrát
z ohorkov cigariet
lebo konce sú vždy
najsladšie

2015; Mavis Agony

streda 9. septembra 2015

bájkovanie

osamelé
hladné
zeleno-oké vtáča
so zlomeným
krídlom
pláva
kalužami
ticho inhaluje
plytkú hmlu
v kolónach
áut s
ľudskými
očami
vtáča mlčí a
oni mlčia
lebo ryba v
kaluži predsa
nie je až
taká
tragédia

2015; Mavis Agony

nie, nedokážem poprieť, že som smutná
a sklamaná
a že som to ja, kto pláva v kalužiach

štvrtok 3. septembra 2015

nehanebnosti

a až keď si kúpiš
nebíčkovo-modré nohavice
v sekáči za necelé euro
a nevstaneš na šiestu
ale na siedmu
a kráčaš do obchodu pre raňajky
skôr ako do školy
a vedľa seba máš
fakt dobrú spoločnosť
zábavného biznisu
a potom prídeš
neskoro
     (na čom už nezáleží)
a keď už aj zapadneš
ako pravá puzzle do
ľavej
lebo si tak vlastne
uvedomíš že si rovnaký
blázon ako všetci tam
a špina tkvie aj na tvojich
myšlienkach
    (nevraviac o skutkoch)
tak možno potom
budeš mať
fakt
 dobrý
   deň

2015; Mavis Agony

streda 2. septembra 2015

Keď už ani tá káva nepomáha

A ja som zase raz len sledovala, akú hlupaňu zo seba robím. Prvý deň v škole po roku za veľkou mlákou bol oveľa ťažší, ako som si myslela, hoci som počítala so všetkým, od pádu meteoritu až po vzkriesenie dinosaurov. No skutočnosť je taká, že sa absolútne nič nezmenilo, ani tej omietke sa už nechce opadávať. Tie isté chodby, tie isté miestnosti, tie isté tváre, tie isté nechutné pocity zo samoty v takom toku ľudí. A samozrejme, poďme to okoreniť aj snahou ohúriť a stať sa niekym, preto netreba zabúdať na vymýšľanie historiek, ktoré majú so skutočnosťou spoločné asi tak veľa ako električka s jablkami. Skrátka som nezvládla situáciu, zase raz, a zase raz som len sledovala, akú hlupaňu zo seba robím. 
Noc pred dneškom som zaspávala s Gerardom, mojím malým plyšovým medvedíkom od najlepšej kamarátky z Kanady na hrudi, a rozprávala som sa s ním. Zdôverila som sa mu so svojimi obavami z návratu do starého kolektívu, a ako jediná vec, ktorú si želám, sú priatelia. Popri tichom šepkaní som zaspala a keď som sa ráno zobudila, cítila som tak trochu nádej. V autobuse som videla bývalých spolužiakov zo základnej školy, tvárili sme sa, že sa navzájom nevidíme, brady príliš vysoko na dovidenie si do tvári. Prečo to, do čerta, ešte stále robíme? Deprimujeme sa a správame sa ako deti. Ale nikto z nás nechce prestať. Cestou bolo zápcha, v autobuse bolo príliš horúco, a ja som mala čas rozmýšľať. Od dobrých pocitov som prešla k tým pichľavejším, naozaj som sa necítila pripravená ísť naspäť medzi ľudí. 
Stretla som prvého spolužiaka. Pred tým, ako som odišla, sme zvykli byť dosť dobrí kamaráti. Pamätám si, náš prvý rok na strednej sme sa spolu stali lídrami našej triedy na vianočných trhoch v škole. Obaja sme niečo napiekli, a prišli sme do školy veľmi skoro, bola ešte tma. Spúšťali sme sa po zábradlí a trhali listy na kvetoch. Teraz bol však zmenený, akoby zaváhal, či ma má objať, alebo radšej len pozdraviť. Nevideli sme sa rok. Len pozdravil. A po chvíli rozprávania vytiahol cigaretu. Vraj fajčí už pekný druhý mesiac, a že ak chcem, nechá mi trochu z cigarety, nie je to preňho žiadny problém. Uvedomila som si, ako veľa som zmeškala. Polovica triedy má frajerov a frajerky, majú za sebou žúrky a spoločné výlety, utekali spolu zo školy celých desať mesiacov... A ja som tam nebola. Tá medzera medzi mnou a nimi bola hmatateľná, popálila mi ruky. 
Domov som sa vrátila s hroznými pocitmi. Myslela som si, že začnem odznova, že budem tým, kým skutočne som a že budem jednoducho mnou, pretože som sa zmenila. Ale odznova som nezačala, to ani náhodou. Už dávno majú zafixovanú predstavu a názor na moju osobu a bude pravdepodobne pár chvíľ trvať, kým sa rozhodnú zmeniť rozmer a uhol pohľadu a vidieť, čo sa im snažím naznačiť. Pretože mňa už nebaví chodiť domov zo školy deprimovaná a sama, ako sa to stávalo predtým, než som odišla do sveta. Chcem cítiť lásku ľudí okolo seba, a možno aj byť sama, ale v žiadnom prípade nie osamelá. To ma privádza k záveru, že som si to, ako milovaná som bola, uvedomila až teraz, keď sa tak veľmi milovaná necítim byť. Chýbajú mi moje kanadské kočky, chýbajú mi jazdy autom, chýba mi ich smiech a hlasy, chýba mi ten pocit, ktorý som mala, keď boli pri mne. Bola som udusená láskou, ktorú dokážem oceniť až teraz, keď som sama v dave ľudstva. A ja zase raz len sledujem, akou hlupaňou som bola. 
Už ani tá káva nepomáha. Mohla by som sa v nej aj utopiť, ale aj tak by som sa cítila mizerne. Ospravedlňujem sa svetu za toľkú negativitu, ale niekedy si skrátka musíme zanadávať z plných pľúc, pretože tam dnu nie je potom priestor na kyslík. Ale aspoň sa konečne ochladzuje. A ja sa už dlhšie nebudem v autobuse cítiť ako v skleníku. Malé bezvýznamné plus, no budiš. 

utorok 1. septembra 2015

Imaginárnemu spoluležiacemu

Poďme si zahrať hru - povedz, na čo práve myslíš. Presne takto, ako ležíš a pozeráš sa do tmy, povedz mi každú jednu myšlienku, ktorá prechádza tvojou hlavou.
...
Ráno sa mi nechce vstávať kvôli behu. Cítim sa unavená, nebaví ma to tak ako na začiatku. Robím to len preto, pretože sa mi nechce počúvať výčitky vlastného svedomia. Ani neviem, čo si zajtra ráno dám na raňajky. Chcem kávu, silnú veľkú kávu. 
Bojím sa vrátenia sa späť do školy, po roku. Čo ak sa nič nezmení a ja budem zase len tieň medzi ľuďmi? Myslím na svoje plány po tom, ako som sa vrátila z Kanady, ale nič som nedokázala zrealizovať. Prepadla som komfortu domova. 
A síce som to doteraz nikdy nepriznala, chýbajú mi. Moje dievčatá... Môj život. Tam, v Kanade. Vieš, myslela som si, že tie filmy, ktoré vravia, že v živote človeka je veľa momentov, ale len pár z nich skutočne žiari, sú len obyčajné sračky, ale oni nie sú. Je to pravda, veľa momentov je jedinečných a trvajú len krátku dobu, no aj tak žiaria celý náš život. Cítim to rovnako. Ale vieš čo? Ešte sa s tým nedokážem zmieriť. Ešte stále som to malé dievčatko, ktoré sa bojí veľkého sveta, ale vedie si malý denníček so snami a cieľami o tom, že raz sa už báť nebude. 
Tak dlho som neplakala, ale teraz plakať jednoducho musím. Myslím na to, aká som smutná a zároveň spokojná a šťastná. Len ma nebaví stále na niečo myslieť a stále niečo cítiť. Myslím na to, čo by sa stalo, keby mojou hlavou prechádzala len tma, lebo ešte aj v spánku sú útržky myšlienok. 
...
Ako raz Bukowski napísal, jediným východiskom je niekedy už len spánok.