streda 2. septembra 2015

Keď už ani tá káva nepomáha

A ja som zase raz len sledovala, akú hlupaňu zo seba robím. Prvý deň v škole po roku za veľkou mlákou bol oveľa ťažší, ako som si myslela, hoci som počítala so všetkým, od pádu meteoritu až po vzkriesenie dinosaurov. No skutočnosť je taká, že sa absolútne nič nezmenilo, ani tej omietke sa už nechce opadávať. Tie isté chodby, tie isté miestnosti, tie isté tváre, tie isté nechutné pocity zo samoty v takom toku ľudí. A samozrejme, poďme to okoreniť aj snahou ohúriť a stať sa niekym, preto netreba zabúdať na vymýšľanie historiek, ktoré majú so skutočnosťou spoločné asi tak veľa ako električka s jablkami. Skrátka som nezvládla situáciu, zase raz, a zase raz som len sledovala, akú hlupaňu zo seba robím. 
Noc pred dneškom som zaspávala s Gerardom, mojím malým plyšovým medvedíkom od najlepšej kamarátky z Kanady na hrudi, a rozprávala som sa s ním. Zdôverila som sa mu so svojimi obavami z návratu do starého kolektívu, a ako jediná vec, ktorú si želám, sú priatelia. Popri tichom šepkaní som zaspala a keď som sa ráno zobudila, cítila som tak trochu nádej. V autobuse som videla bývalých spolužiakov zo základnej školy, tvárili sme sa, že sa navzájom nevidíme, brady príliš vysoko na dovidenie si do tvári. Prečo to, do čerta, ešte stále robíme? Deprimujeme sa a správame sa ako deti. Ale nikto z nás nechce prestať. Cestou bolo zápcha, v autobuse bolo príliš horúco, a ja som mala čas rozmýšľať. Od dobrých pocitov som prešla k tým pichľavejším, naozaj som sa necítila pripravená ísť naspäť medzi ľudí. 
Stretla som prvého spolužiaka. Pred tým, ako som odišla, sme zvykli byť dosť dobrí kamaráti. Pamätám si, náš prvý rok na strednej sme sa spolu stali lídrami našej triedy na vianočných trhoch v škole. Obaja sme niečo napiekli, a prišli sme do školy veľmi skoro, bola ešte tma. Spúšťali sme sa po zábradlí a trhali listy na kvetoch. Teraz bol však zmenený, akoby zaváhal, či ma má objať, alebo radšej len pozdraviť. Nevideli sme sa rok. Len pozdravil. A po chvíli rozprávania vytiahol cigaretu. Vraj fajčí už pekný druhý mesiac, a že ak chcem, nechá mi trochu z cigarety, nie je to preňho žiadny problém. Uvedomila som si, ako veľa som zmeškala. Polovica triedy má frajerov a frajerky, majú za sebou žúrky a spoločné výlety, utekali spolu zo školy celých desať mesiacov... A ja som tam nebola. Tá medzera medzi mnou a nimi bola hmatateľná, popálila mi ruky. 
Domov som sa vrátila s hroznými pocitmi. Myslela som si, že začnem odznova, že budem tým, kým skutočne som a že budem jednoducho mnou, pretože som sa zmenila. Ale odznova som nezačala, to ani náhodou. Už dávno majú zafixovanú predstavu a názor na moju osobu a bude pravdepodobne pár chvíľ trvať, kým sa rozhodnú zmeniť rozmer a uhol pohľadu a vidieť, čo sa im snažím naznačiť. Pretože mňa už nebaví chodiť domov zo školy deprimovaná a sama, ako sa to stávalo predtým, než som odišla do sveta. Chcem cítiť lásku ľudí okolo seba, a možno aj byť sama, ale v žiadnom prípade nie osamelá. To ma privádza k záveru, že som si to, ako milovaná som bola, uvedomila až teraz, keď sa tak veľmi milovaná necítim byť. Chýbajú mi moje kanadské kočky, chýbajú mi jazdy autom, chýba mi ich smiech a hlasy, chýba mi ten pocit, ktorý som mala, keď boli pri mne. Bola som udusená láskou, ktorú dokážem oceniť až teraz, keď som sama v dave ľudstva. A ja zase raz len sledujem, akou hlupaňou som bola. 
Už ani tá káva nepomáha. Mohla by som sa v nej aj utopiť, ale aj tak by som sa cítila mizerne. Ospravedlňujem sa svetu za toľkú negativitu, ale niekedy si skrátka musíme zanadávať z plných pľúc, pretože tam dnu nie je potom priestor na kyslík. Ale aspoň sa konečne ochladzuje. A ja sa už dlhšie nebudem v autobuse cítiť ako v skleníku. Malé bezvýznamné plus, no budiš. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára