sobota 27. februára 2016

tragikomédia

I. Google
II. dobré komédie
III. hľadať Googlom
už osemnásty deň
hľadám komédiu
zábavnejšiu ako tú
moju životnú
nulový výsledok
ostávam pri káve
cukre
a troche nočnej oblohy
Google ma nenájde
Skúsim šťastie

2016; Mavis Agony

štvrtok 18. februára 2016

stop kodón

na samom konci štvrtku
nájdem vždy len rezignáciu
na celý týždeň
beriem ju k sebe na víkend
ideme na čaj
kávu nepije
spomína ignoráciu a
laktózovú intoleranciu
nerozumiem jej, tej
rezignácii
ale vie so mnou držať krok
pravidelne sa mi zdraví
a niekedy mi zaspáva
na prsiach
spieva uspávanky o lepších ránach
vraj nevadí, že rezignujem
ževraj sa o mňa postará
mám rada štvrtky
vo večerných hodinách
tam ma vždy nájde

2016; Mavis Agony

pondelok 15. februára 2016

Prečo prestávam odpovedať, argumentovať, hľadať a snažiť sa

Deti rastú, mladí sa stávajú staršími a starší umierajú. Je to ako karma kruh - čo prišlo, zase odíde a čo odišlo, zase príde. Spoľahnite sa.
Trochu ma začína mrzieť, že čas disponuje neschopnosťou zastaviť sa. Skrátka má potrebu stále niekam utekať. Už sa ho vlastne nesnažím ani doháňať, pretože si potom sama pripadám ako škrečok v spomínanom karma kruhu - príbehy s večnými koncami!
Bojím sa lekárov, z prostého dôvodu. Diagnostikovali by mi chronickú depresiu, možno schizofréniu, prinajmenšom pokročilú bipolárnu poruchu, začiatočnú anorexiu, nefunkčnosť ľavej obličky a bohviečo ešte, oni by si do páru niečo našli. Možno nepotrebujem lieky, len jar a trochu viac slnka, vitamínu D a tak. Alebo aktivity po škole, aby som stále nemusela myslieť na prichádzajúcu zodpovednosť a ľútosť, ktorú voči sebe cítim. Nie som posledná chudera, budem ňou až vtedy, keď sama budem chcieť, a to zatiaľ nechcem. Vec je ale tá, že človek si sám seba mýli s ťažným koňom a myslí si o sebe, že zvládne čokoľvek, čo mu spočinie na chrbte. A potom sa to čokoľvek na tom chrbte objaví, a na lusknutie prstov by človek potreboval celú sadu doktorov a psychiatrov. Pod pojmom človek chápte osemnásťročné deti, ktoré nikdy nechceli byť ničím iným, ako dospelým jedincom, pričom by nikdy nemuseli vyrásť. Je to na zaplakanie.
Nech robím čo robím, vždy strácam čas. Stal sa zo mňa nepríjemný skeptik a čím viac sa učím o filozofii, tým menej mi existencia dáva zmysel. Veď je to celé také smiešne! Niekedy si sľubujem, že budem radšej naivným optimistom ako reálnym pesimistom. Filozofi sú perfektným príkladom, kam vás prehlbovanie mysle dovedie. To nie sú vody pre mňa, vďaka.
Chcem sa znovu vrátiť ku času a k tomu, ako stále uteká. Už len pri písaní tohto braku som stratila drahých sedem minút, ktoré by mi niekedy v budúcnosti mohli výrazne pomôcť. Už som mohla mať vybratú vysokú školu, už som mohla mať preložený text v španielčine, už som mohla odpísať na dávno zabudnuté správy, už som mohla prečítať tri strany z tej nekonečnej päťsto-stranovej knihy... Ale skutočnosť je iná. Nikto na nikoho nečaká, každý sa vyrovnáva s časom inak. Ja len že čo prišlo, zase odíde a čo odišlo, zase príde.
A to ma robí ľahostajnou.