streda 25. mája 2016

atmosféra je ma plná, nevstupuj

1. miesto. 
Vyhrávam súťaže a ľudia mi dávajú štítok poetka
Čo mám na to povedať? Ja píšem pre seba. Tie básne sú pesimistické ako cholera. Každý, kto ich číta, mi chce pomôcť. Som tu pre teba, keby niečo. Som tu, keby si sa chcela porozprávať. Som tu... Mohla si zavolať. Som tu... Som tu... Som tu... Fajn, buďte všetci tu, ale ja tie čierne básne písať neprestanem. Potrebujem ich dať na papier, reálne vidieť tie tmavé slová a úbohé metafory. Inak tomu, čo rozprávam, nijako neverím. Som vizuálny typ človeka. 
O to zvláštnejší bol pocit vidieť tie slová poletovať po klubovni školy počas vyhodnotenia. Každá jedna čiarka, každá jedna bodka, výkričník, otáznik, dĺžeň, vo mne spôsobovalo koaguláciu krvi, ak mi v tepnách ešte nejaká za ten čas zostala. Čítali tie básne nahlas, s mojim menom pri názve a všetci sa ma snažili spoznať, pochopiť. Ako taký pocit môže taký niekto poznať? Až v tom tichu slová nadobudli siluety a metafory zrazu vôbec nedávali zmysel, zostali pohltené melódiou hlasu. Ale netvrdím, že sa mi to nepáčilo. Iba sa mi zdalo, že príliš veľa mňa preniklo do svedomia iných. Zrazu som bola všade - všade. 
Tak teda poetka. 
Poetka. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára