piatok 30. decembra 2016

Viva la noche

Ako decko som Bukowského nechápala. Teda, ja som chápala že polovicu svojho života prestál na parapete dvojposchodového paneláku a rozmýšľal nad tým, ako by asi vyzerali jeho črevá rozsiate po chodníku pod oknom. Ale vždy som si hovorila, kurva, taký človek, ako môže byť taký alkoholik? 

Keby sa každý z nás premenil na fľašu chľastu, on by bol najlacnejším pivom v celej Amerike. 

Nikdy som nechcela byť ako on, ja som vedela že ja budem písať a ľudia budú moje slová žrať, budú sa spovedať zo všetkých tých kriminalít a agónii ktoré pácham vo svojich básňach-nebásňach akoby ich spáchali oni samy. Ja som si myslela, že ľudia budú moje slová chápať. Ale oni chápu veľké hovno. A ja končím pri pive za 1,19€ a konope. Plačem za vodkou, tá terapia by mi pomohla. Ako včera. Boli sme len dve, ja a L., vedela som že je stopercentne švorc, ale ja som chcela všetko alebo nič, tak som obetovala všetky prachy a brala jedno kolo za druhým, až dokým mi nebolo tak akurát. 

Zmeškala som autobus domov, nemala som ani chuť rozprávať sa o K., skoro by som aj zabudla, že som ho vôbec niekedy stretla. 

Vypila som x pohárikov a postarala sa o to, aby som bola vždy o krok pred L. Tak dobre mi už dávno nebolo. Keby som zavrela oči, videla by som celý svet v 360 stupňovom uhle, ako vedci polárnu žiaru v Yukone. Ja sama som sa chcela rozbehnúť po oblohe, úplne sa rozpiť rozbiť. Chýbal si mi, teplo tela, niečo fyzicko-fyzikálno-chemické, a vieš čo, kľudne by som skončila aj u teba doma, ale ty si tam nebol, mal si záznamník a ja som potrebovala akútnu prvú pomoc. Myslela som si, vlastne som to považovala za hotovú záležitosť, že som asexuál, nijaké dotyky ani pokusy o zblíženie, ale kurva, keď som mu dovolila deň predtým sedieť pri mne tak blízko a dvojzmyselne sa so mnou baviť, spadlo to na mňa ako keď pršia traktory. Skoro som mu niečo dovolila, ale ja som čakala na teba. Kde si bol? Mohol si ma mať ako marionetu, rozdala by som sa. Chápem Bukowského, už áno. My nie sme alkoholici, my nie sme samovrahovia. Chýbajú nám ľudia, ktorí by nám o druhej ráno zaklopali na dvere a povedali: "Som tu len kvôli tebe, poďme..." 

Plytváme láskou. Nie je to šialene smutné? 

štvrtok 29. decembra 2016

Nehýb sa, máš zlomené srdce

Strácam pojem o dňoch
diár je prázdny
sucho žmolín stránky medzi prstami
akoby som sa chcela dotknúť času.

Pripomínam si minulosť
snažím sa spraviť z omrvín bagety
a s východom slnka ich predať
vyskladať lásku pre lačné duše.

Ranná káva sa mení na polnočnú
je studená a bez cukru
som abnormálne bledá
ale nie viac ako naša budúcnosť.

My ten život dobehneme
každý zvlášť a každý sám
nemá nás prečo
hrýzť svedomie.

2016; Mavis Agony

niečo nie je v poriadku

nevidím ťa
ale spopod postele
počujem alto tvojho
dychu
hlasu
vyznávaš mi
lásku
prepáč mi
ale ja to neviem
cítiť
skús sa vcítiť
do sivých očí
ktoré už nevidia čo videli
chápeš ma?
bol to vlak
a nie sťahovák
stále sme dvaja
a nie jeden
navždy nie je
ešte stále veríš v nás?
nevidím ťa
ale vieš čo? je to fajn

Aug 2016; Mavis Agony

štvrtok 15. decembra 2016

Vegetarián ani lásku nezavraždí

Snažila som sa ju otráviť
Po nociach som jej do úst kvapkala horkosť sĺz
Kyanid opotrebovaných citov
Prežila
Snažila som sa ju prebodnúť
Chladom srdca naloženého do zimného dažďa
Z prebdených nocí, kaluží mesta, piatkových pokusov zabudnúť
Prežila
Snažila som sa ju uškrtiť
utopiť, vytopiť, zapiť, zabiť
Ale ona
Prežila
Nikdy som ju zabiť nechcela
Zabila som už toľkých, priznávam
ale ona musí zostať žiť
nech to hocijako škrtí
bolí
páli
zabíja
Láska musí zostať nažive
Najal si si zlú osobu
Zabi ju sám

2016; Mavis Agony

Arrivederci

Už sa mám dobre, už som za vodou.
Dnes som robila aj niečo iné ako krížovky a mesendžer.
Mám šťastie že nie som príliš permanentný typ človeka.
A dokonca sa už aj smejem keď som sama večer v izbe,
Lebo z ničoho nič vidím najtriezvejšie na svete
Že ty nie si, ja som si ťa vymyslela.
O 23:30 zrazu všetko dáva zmysel
Nechávam tie sračky odísť
Už mi je dobre, už som za vodou.
Nevylučujem že sa možno ozveš
Vlastne by som ťa rada spoznala
Možno aj prídeš, možno sa porozprávame
Možno spolu niekde skončíme
Nevylučujem možnosť tretieho.
Život nie je filozofia na synkretizmus
Nič nie je skutočné
Veď ani ja nie som
Preto mi je
Dobre
Čau 

2016; Mavis Agony 

Snaha o všednosť

4. december
Skoro som znela ako hrdinka – obetovala piatkovú noc a je na ceste k náprave svojej existencie, našla tú správnu cestu a nebojí sa po nej vykročiť, tak poďme všetci, bravó! -, ale potom prišla oslava a ja som to znova prestala zvládať lebo z jedla sa opiť nedá a alkoholu bolo málo, tak som hľadala azyl v L. a Dž. Dostala som správu aby som hneď prášila do mesta, vraj majú v klube akciu, novembrové decká vraj dostanú pri vstupe fľašu Huberta zadarmo a drink pre svoju celú partiu. Mala som slúžiť ako vstupenka do hladiny alpa, ale nevadilo mi to, nemala som sa prečo urážať, lebo ako som tak sedela v tom humbuku na K. a snažila sa nevenovať toľkú pozornosť správam v telke, už aj ten Hubert mi prišiel ako sympaťák. Vonku bola zima, mňa bolel žalúdok, celý deň som sa snažila veľa nejesť, aby som dala tráveniu oddych a nerobila zo svojich vnútorností kašu. Naposledy ma tak bolel žalúdok na stužkovej a vtedy som bola naliata ako rogálo už o pol tretej poobede, preto som sa sama so sebou hádala či je vôbec dobrý nápad ísť sa spasiť. Fakt som netúžila po tom, aby ma z nejakého F. museli odvláčať o tretej ráno rodičia s ôsmymi promile alkoholu v krvi. Ale zase som pocítila záblesk nihilizmu a prístupu „a čo“, tak som napísala L. že dnes budem musieť spať u nej, lebo nechcem odchádzať o dvanástej naspäť na K. ako poslušné dievčatko a potom tráviť nedeľu lúštením krížoviek a počúvaním, ako starká nadáva na všetko, čo starký kedy spravil. Neviem, na čo tu rozoberám takéto detaily, pointa bola že žiadna bojovníčka nie som, som alkoholička a šprintérka pred ťažítkami duše.
F. bol skoro plný, bolo tam teplo, strašne ma to potešilo, začínala som asi mať zápal pľúc alebo niečo také a vonku bolo -13 stupňov. Kočky už mali jedno kolo za sebou ale hneď so mnou zvládli aj druhé. Nezdržali sme sa dlho, možno hodinu, možno hodinu a pol ale odchádzala som kvalitne opojená a bola som rada, že s nami nie je D., mohla som bez svrbiaceho svedomia vytiahnuť tému M. Po troch vodkách ma žalúdok pálil ešte viac, išla som kúpiť aspoň čipsy lebo som bola hladná, a asi som bola celkom dosť hladná lebo si spomínam na moje myšlienkove pochody o návšteve kebapu na námestí, videla som sa celkom jasne ako si objednávam ryžu s oblohou a L. s Dž. Platím kebap, ale tá vízia nebola zameraná na hádzanie prachov do vzduchu. Každopádne, keď sme dojedli druhý balík, L. sa rozhodla, že do klubu nejdeme, že ideme k nej a ideme sa opúšťať. Nechcelo sa mi, ale bola som v stave kedy sa nedalo cúvať, aj keď ma to kurevsky ťahalo dozadu. Premietal sa mi celý život, hlavne tie šedasté odtiene a zrazu sa mi vlastne aj celkom chcelo opustiť sa. Išli sme do trafiky kúpiť 0,4 decilitrové fľaštičky rumu a vodky, jednu pepsi, žiadne žrádlo a skončili na Ľ. u L. Zase.
Téma M. mi ležala na srdci už dlho a síce som bola pripitá, nevedela som nájsť právny moment kedy to vytiahnuť von. Až som to zrazu spravila, bum, moja naivita bola odhalená ako keď si L. vyzliekla tričko a dala si na seba o tri čísla väčšiu košeľu a povedala, že A. to minule bohovsky bralo. Možno to bolo tým že tiež mali v sebe veľa, možno sa o tom rozprávať nechceli, ale vôbec ma neukľudnili, pritom vraj: „ukľudni sa!“ V snahe nepôsobiť hystericky som to nechala tak, stala som sa viac poslucháčom ako aktívnym diskutérom, a tak to aj dopadlo keď som už o tretej ráno prvýkrát zaspala. Bolo mi zle, psychicky aj fyzicky, žalúdok v piči som ešte viac podpálila kombináciou vodky a čipsov, Dž. potom vyhrala s L. kabelky vyhrabala Linu a ja som zase jedla bez dôvodu, možno keby bola ešte fľaška tak by som radšej pila, ale celé to viedlo k tomu, že sa mi po dlhej dobe znova chcelo zomrieť, reálne som premýšľala nad tým, že cestou do herne si to skočím z mosta a konečne uvidia, že ja svoje sľuby a reči dokážem myslieť aj vážne, dokonca som sa im priznala že tri roky som sa o nič iné vlastne ani nepokúšala a mám pocit, že Dž. bola z toho priznania najšťastnejšia na svete, lebo konečne sa jej Škorpión začína otvárať a ja stále nechápem, čo všetko o mne ešte potrebuje vedieť na to, aby sa už konečne opýtala otázku, na ktorú všetci čakáme. Bola som na rade so spaním na posteli a zatiaľ čo tie dve ohovárali celú triedu, ja som zaspala, sem-tam som sa prebrala, pamätám si L. ako si v kuchyni o tretej ráno varila párky a ja som sa išla napiť, stále mi bolo zle a možno dokonca ešte horšie, a potom som sa zobudila už len niekedy ráno, keď sa L. cezo mňa naťahovala pre fľašu. Neviem, čo som cítila v tej chvíli. Ešte zo mňa nevyprchal všetok ten alkohol s predchádzajúcej noci/rána. O pol deviatej sme oficiálne zahájili budíček a po deviatej mi mal ísť autobus, ale ja som ním nešla. Bola som rozjebaná ako posledná kurva po zmene na výpadovke, cítila som sa akoby som sama šľapala celú noc. Ale tým autobusom som domov nešla. Bolo pekné ráno, veľmi studené, necítila som sa uši a ani nohy, mrzla som a nevnímala nič, ale keď človek nevníma zemskú dimenziu, chápe iné svety a vidí pozoruhodné javy okolo seba ako súčasť reality. Je to sranda. Keď som išla okolo kostola, niekto tam hral na gitare a zbor spieval. Nepamätám si, kedy som bola naposledy na omši a nemrzí ma to, lebo ja na ďalšiu omšu už nikdy ani nepôjdem, konvertovala som na budhizmus na plný úväzok a ak naozaj existuje Boh, tak to pochopí, preto nemám čierne svedomie. Aby som to ešte objasnila a nešla príliš do nepodstatných detailov, keďže bolo také znamenité ráno a mne sa chcelo prechádzať aj napriek zime, rozhodla som sa ísť do Tulipu, kúpiť si vodu a možno nejaké jablko, je to už taký môj rituál po zhýralých nociach. Mala som asi hodinu a pol a prišla som len po Tesco, ďalej sa mi jednak nechcelo a jednak som to nestíhala. Prešla som sa regálmi, pripojila sa na wifi, socializovala sa a po trištvrtehodine vyšla von s minerálkou. Cesta naspäť bola krutejšia, zima bola doternejšia a ja som neprechádzala cez most ale priamo cez koľajnice, hoci sa mi v to ráno až tak nevyhnutne nechcelo umierať.
Asi by som mala priznať, že som si prípad M. už nadobro vymazala z mysle. Nemôžem tvrdiť, že mi je lepšie, ale minimálne mám viacej miesta vo svojom vnútri a zvládam sa venovať aj iným činnostiam, čo je fajn lebo tá posadnutosť ma otupovala ešte viac ako piatková vodka. Nech mi už D., L., hoci aj Sibyla Dž. hovoria čo chcú, nejdem im veriť lebo možno vedome, možno nie, dávajú mi bezbudúcnu nádej, ktorej mám ja už plné topánky a nechce sa mi v nich čvachtať po nociach cez celé mesto samej. Je mi dobre takto hoci žalúdok s pečeňou môžu oponovať, v bitke predsa treba niečo obetovať a ja si nemôžem dovoliť obetovať myokard, lebo ten môj asi stratil schopnosť sebaobnovy, tak radšej hodím psom kus mäsa, nech sa hrajú, ja si už nejako dopestujem náhradu, aj tak sa snažím presadiť si, že mám vnútro z kameňa.
Babka ráno našla psa, bol ticho a nehýbal sa. Mama sa pri bránke rozplakala keď ma videla kráčať zo zástavky a ja som sa zľakla, lebo ona nikdy neplače. Keď mi ale povedala čo sa stalo, nič to so mnou neurobilo, akoby som celý ten pol kilometer od zástavky čakala na tento moment a teraz si to už len môžem odfajknúť v svojom zozname vecí naplánovaných na dnešný deň. Neskôr som si spravila kávu ale nevypila som ju hneď, lebo som si potrebovala ľahnúť a rozplakala som sa. Naozaj sa nechcem vykresliť ako hyena, ale pochybujem, že to bolo kvôli tomu čo sa stalo, skôr som konečne mala celkom adekvátny dôvod na to, aby som si vyrevala oči až do žltooranžova a nebola za to súdená ako naivná chudera ktorá celý mesiac žila z krásnych metafor grimovskej rozprávky. Nespala som, znova som v štádiu kedy sa mi cez deň spať nedá, tuším sa tým podvedome trestám. A tu kauzu M. definitívne uzatváram.

Výsledkom pozorovania teda je: Nie som typ človeka, ja som ja, a na to, aby som sa zachránila, sa musím zničiť a zlikvidovať vlastné telesné aj duševné pozostatky. Nihilista, veď vám to celý čas vravím...

Mavis Agony

Cirhóza srdca, pečene a iné dopady

2. december 
Mám nedostatok nikotínu v tele. Za posledný týždeň som fajčila len štyrikrát, aj to len pasívne. V piatok večer som sa rozhodla zostať doma a piecť. Niekde som čítala, že pečenie a varenie pomáha na zlepšenie nálady. Zdá sa, že som rodená výnimka, lebo pečenie mi nepomohlo ani trochu, posrala som celý koláč a nezachránil ho už ani rum, ktorý som v stave zúfalstva rozriedila vo vode a vyliala na korpus. A to som nemala chuť ísť von, piť. Prirodzene som nabehla na krízu socializácie, už od pondelku. Odvtedy rada vidím jedine chladničku a každé ráno mám chuť vyvracať si črevá. Začína to byť zúfalé, introvert ma nabíja v kartách a zahráva sa s cholerickým extrovertom. Tiež zaznamenávam isté známky schizofrénie. Bipolarity? Ktovie, možno len zbytočne zveličujem a naozaj jediné, čo mi chýba, je nikotín.
Už sa ani nepokúšam nič písať, lebo všetko smrdí ním. Pletiem ho do každej jednej vety a nenápadne, nápadne ženským spôsobom mu vyčítam to, za čo on nemôže. Nepomáham si, nepomáham ani jemu, ale minimálne mám zo seba príjemný pocit, že dokážem byť asertívna a vyjadriť svoje pocity, nie ich potápať alkoholom. Faktom je, že je nebezpečný. Vystavala som si na ňom dni a týždne a teraz, keď som sa v utorok v noci vyrevala pri pesničke od Oasis a definitívne ho poslala dopiče, mi moja rozprávková krajina vyhára pred očami. Zrazu neviem, čo ďalej. Normálne by som išla po škole na kávu a každých pätnásť minúť kontrolovala mesendžer. Stále ho môžem každých pätnásť minút kontrolovať, ale musím si pripomínať, že mi už nenapíše, tak ho radšej nekontrolujem vôbec a tvrdím, že mi je to celé ukradnuté a že som si nič pozoruhodné za poslednú dobu nevšimla. Keď sa ma opýtajú, prečo sa usmievam do mobilu, nepoviem im, že je to kvôli terapii šokom. Nechávam ich fantázie bujnieť, zatiaľ čo tá moja chradne, ja už nesnívam. Sem-tam si len zapálim, ale dávam si kurevsky veľký pozor na to, aby som pri tom nemyslela na nič, inak by som sa na to citovo naviazala a začala by som fajčiť pravidelne. Posledne ma napadlo urobiť pokus, ako sa ho zbaviť. Mala som ešte jednu cigaretu a začiatočný zápal pľúc, tuším. Aj tak som si zapálila a až do posledného šluku som celú tú nikotínovú baňu venovala jemu. Vdychovala som čmud až do piet a s blaženým úsmevom ho odtiaľ aj vydychovala, vždy starostlivo a netrpezlivo zároveň. Potom som rozdrvila špak v popolníku. A chlapca zrazu nebolo. V hlave aj duši veľké prázdno, vo vrecku chýbala cigareta a v žalúdku zase motýle. Usúdila som, že tak som sa ho zbavila. Adios.

Len párkrát mi začne chýbať. Vždy sa to prejaví ako túžba po nikotíne. Niekedy si naňho spomeniem už len pri vôni rozpálenej cigarety, ale nič sa so mnou nedeje, stále si dávam pozor na citovo-psychickú väzbu. Trochu sa nudím a introvertiem, ale to sa dá pokladať za vedľajšie príznaky, s ktorými dokážem istú dobu žiť. Jeden piatok doma pečeni aj peňaženke len prospeje. 

Mavis Agony 

Marihuanový bastard

26. november
Mal by si vedieť, že som v piči.

Lebo on pri mne sedel, fyzickejší už byť nemohol, a vieš čo som urobila ja? Sadla som si s prekríženými nohami a ruky strčila do vreciek bundy, lebo mi bola zima. Nečakala som, že po tej tráve mi bude taká zima. Doslova som cítila, ako ma triaslo, nedalo sa to kontrolovať a vlastne som to ani nechcela zastaviť, bolo to fajn. A on ma chytil okolo pliec a moje ruky boli stále vo vreckách, skoro ako v ten večer keď si ma ožral do nepríčetnosti a ja som sa potom plazila po dlážke, nechty zarývala do steny, a niekto sa ma opýtal, ako sa mám a ja si skurvene pamätám na to, ako veľmi som mu chcela odpovedať, ale nešlo to, nič zo mňa nevyšlo, nevedela som ako. Bola to úplne rovnaká situácia, lebo aj keby som tú ruku chcela dať do jeho rúk, nedalo by sa to, nevedela by som ako. Celé to bolo surrealistické, čas išiel pomaly a ja som rozmýšľala nad tým, že pôjdem posledným autobusom domov, vyspať sa a vytriezvieť, zbaviť sa toho THC v krvi a odpísať ti. Ja neviem, kedy sa to stalo a ver, že sa to nestalo dobrovoľne, ja som nič také nečakala a ani nemienila, ale ty nie si kokot a nemôžeš za to. Mám ťa len rada, skurvene moc ťa mám rada a tie otázniky medzi nami kvitnú ako podbeľ pri zástavke, lenže mám pocit, že už ich mám dosť a že by som radšej chcela nejakú stručnú odpoveď. Vieš na to vôbec odpovedať? Naše vlnové dĺžky sme schopní ladiť len my, aj keby som sa opýtala celého autobusu, čo si myslia o nás dvoch, nikto by nebol príliš subjektívny, ani príliš objektívny, a naviac ma serie na tom to, že už to neviem ani ja a strácam sa. Od pondelka čakám na piatok, aby som mohla otupiť svoje zmysly a zapredať sa kúpenému pokoju na pár hodín, za 80 centov za panáka, utopiť seba samú niekde, kde to je ešte hlbšie a tmavšie, a keď sa už topím, nič iné nerobím len myslím na teba, aj keď sa snažím nemyslieť, a najhoršie je to vytriezvenie v sobotu, vtedy len spím a spím, vtedy jedine na pár mizerných hodín zabúdam, ale keď sa zobudím, si v tom zase až po uši a ja viem, že ty si to takto nikdy nemyslel, však ani ja nie, nechceli sme nikomu ublížiť a ja netvrdím, že som tá ranená, len ma prekvapuje, ako veľa pre mňa začínaš znamenať a že mi na tebe vlastne celkom slušne záleží, a to už predsa niečo je...? V nedeľu sa snažím zabaviť seba samú nejakou biológiou, aby som mala lepší pocit, že pracujem na svojej budúcnosti, ale jediná biológia, ktorá ma zaujíma, je anatómia tvojej duše, ktorá je tak ďaleko a posiela strohé správy, ktoré ale zodpovedajú na všetky otázky, ešte aj tie medzi riadkami (dopiči ako to robíš?), a keď už aj biológiu vzdám, úplne sa zložím, lebo jediné čo mi zase zostane, si len ty a tvoje vetné konštrukcie, neber to v zlom, nie si majster gramatiky, ale tebe je odpustené všetko. Nechcem ťa miasť, chcela som ti len nejako naznačiť, že ťa mám asi naozaj rada a že už nie si len nejaká postavička, ktorá prebehla mojim životom, ale ty si pošliapal po čerstvom betóne a zanechal tam stopu ako dedinská mačka, už za to musíš brať následky. Ešte ti chcem povedať to, že aj keby som v ten večer vedela, že to skončí takto, že ja skončím takto nasračky, aj tak by som sa zasmiala tvojmu vtipu o Kráľovi a aj tak by som počúvala tvoj výklad o alkohole a filozofii budhizmu, aj tak by som ťa objala a prijala od teba ten kabát, ktorý si mi prehodil cez plecia keď som vybehla do trinástich stupňov len v čiernych šatách bez rukávov. Si ako droga, intenzívny, niekedy možno trochu fiktívny, ale aj tvoje vedľajšie účinky majú na mňa bohovský dosah a ja sa im nechcem vyhýbať. 

Mavis Agony

O tom, čo som ti nestihla povedať

20. november 
Dohodli sme sa inak, ibaže ja už viac nechcem motýle v žalúdku topiace sa vo vlnách nestrávenej vodky len z pokusu kajať sa, odčiňovať hriechy. Vedel si o tom, že nie si skutočný? Možno máš 300 kostí a dvakrát toľko svalov, ale v mojej mysli si len fikcia, apropo, nechcem ťa zhmotniť, zostaň kde si. Keby si ma raz začas chytil za ruku alebo do mňa vydýchol cigaretový dym, potom by sme mohli hovoriť o tom, že sme si rovní, ale mal by si brať na vedomie, že sme neféroví hráči, teda aspoň ty. Pozri, zoberme to takto: ty ako neférový alebo ja ako slabá. Môže to byť aj kombinácia, bez ospravedlnenia. Ja ti teraz nechcem nič vyčítať, aj keď to robím skoro vždy a všade, ja akurát nevládzem, môj mozog sa prehrieva a nie je to globálnym otepľovaním. Čo to celé znamená? Myslím tým, pamätáš sa, keď sme stáli von, ty si fajčil a ja pravdepodobne tiež, a potom si mi prehodil cez plecia svoje sako lebo ja som za tebou vybehla do 10 stupňov len v šatách bez rukávov, a ja som už dofajčila keď ty si povedal niečo chorobne geniálne a ja som ťa euforicky objala a to bol vlastne jediný naozajstný kontakt s tebou /teraz som na to prišla/, a keď som začala cítiť tvoju vôňu odtisla som sa, a pozerali sme sa na seba akoby sme na niečo čakali, a ja som bola takmer tá, ktorá sa rozbehla ako prvá, ale zostala som stáť lebo som nevedela, či si ma objal preto, pretože som objala ja teba, alebo preto, že po pol litri Jacka Danielsa ti krv v mozgu začala podliehať gravitácii a upadala do nižších končatín tela. Neviem. Ale často na to myslím a nemyslím si, že je to férové. Priznávam, ani ja som nehrala čisto, možno keby si sa dočkal toho, čo si videl v mojich krvou a vodkou podliatych očiach, už by si si so mnou nevymenil ani jedno slovo, ale realita je taká, že sa nič nestalo a práve o to tu ide. Nič sa nestalo. A pozri, čo to spôsobilo. Chcem sa ťa znova dotknúť, ale triezva a na druhý a aj tretí deň si presne vybaviť, čo všetko som tým myslela, ale ty si preč a vyvolávaš vo mne dojem, že tebe tá abstraktnosť vyhovuje, napokon, dohodli sme sa na nej. Ale niekedy, vieš, niekedy v piatok alebo sobotu večer, niekedy by som dala čokoľvek za niečo ľudské, vegetariánka prahne po mäse a kostiach, idealistka chce materiálno, aspoň niekedy, chladnokrvnosť prahne po teple krvi. Chcem si ťa v hlave vybaviť ako bytosť, nie ako podnapité slová s marihuanovým dymom. Prestaňme sa hrať. Možno potom sa ja prestanem v pravidelných intervaloch opíjať v zúfalej snahe priblížiť sa ti. 

Mavis Agony