štvrtok 15. decembra 2016

Marihuanový bastard

26. november
Mal by si vedieť, že som v piči.

Lebo on pri mne sedel, fyzickejší už byť nemohol, a vieš čo som urobila ja? Sadla som si s prekríženými nohami a ruky strčila do vreciek bundy, lebo mi bola zima. Nečakala som, že po tej tráve mi bude taká zima. Doslova som cítila, ako ma triaslo, nedalo sa to kontrolovať a vlastne som to ani nechcela zastaviť, bolo to fajn. A on ma chytil okolo pliec a moje ruky boli stále vo vreckách, skoro ako v ten večer keď si ma ožral do nepríčetnosti a ja som sa potom plazila po dlážke, nechty zarývala do steny, a niekto sa ma opýtal, ako sa mám a ja si skurvene pamätám na to, ako veľmi som mu chcela odpovedať, ale nešlo to, nič zo mňa nevyšlo, nevedela som ako. Bola to úplne rovnaká situácia, lebo aj keby som tú ruku chcela dať do jeho rúk, nedalo by sa to, nevedela by som ako. Celé to bolo surrealistické, čas išiel pomaly a ja som rozmýšľala nad tým, že pôjdem posledným autobusom domov, vyspať sa a vytriezvieť, zbaviť sa toho THC v krvi a odpísať ti. Ja neviem, kedy sa to stalo a ver, že sa to nestalo dobrovoľne, ja som nič také nečakala a ani nemienila, ale ty nie si kokot a nemôžeš za to. Mám ťa len rada, skurvene moc ťa mám rada a tie otázniky medzi nami kvitnú ako podbeľ pri zástavke, lenže mám pocit, že už ich mám dosť a že by som radšej chcela nejakú stručnú odpoveď. Vieš na to vôbec odpovedať? Naše vlnové dĺžky sme schopní ladiť len my, aj keby som sa opýtala celého autobusu, čo si myslia o nás dvoch, nikto by nebol príliš subjektívny, ani príliš objektívny, a naviac ma serie na tom to, že už to neviem ani ja a strácam sa. Od pondelka čakám na piatok, aby som mohla otupiť svoje zmysly a zapredať sa kúpenému pokoju na pár hodín, za 80 centov za panáka, utopiť seba samú niekde, kde to je ešte hlbšie a tmavšie, a keď sa už topím, nič iné nerobím len myslím na teba, aj keď sa snažím nemyslieť, a najhoršie je to vytriezvenie v sobotu, vtedy len spím a spím, vtedy jedine na pár mizerných hodín zabúdam, ale keď sa zobudím, si v tom zase až po uši a ja viem, že ty si to takto nikdy nemyslel, však ani ja nie, nechceli sme nikomu ublížiť a ja netvrdím, že som tá ranená, len ma prekvapuje, ako veľa pre mňa začínaš znamenať a že mi na tebe vlastne celkom slušne záleží, a to už predsa niečo je...? V nedeľu sa snažím zabaviť seba samú nejakou biológiou, aby som mala lepší pocit, že pracujem na svojej budúcnosti, ale jediná biológia, ktorá ma zaujíma, je anatómia tvojej duše, ktorá je tak ďaleko a posiela strohé správy, ktoré ale zodpovedajú na všetky otázky, ešte aj tie medzi riadkami (dopiči ako to robíš?), a keď už aj biológiu vzdám, úplne sa zložím, lebo jediné čo mi zase zostane, si len ty a tvoje vetné konštrukcie, neber to v zlom, nie si majster gramatiky, ale tebe je odpustené všetko. Nechcem ťa miasť, chcela som ti len nejako naznačiť, že ťa mám asi naozaj rada a že už nie si len nejaká postavička, ktorá prebehla mojim životom, ale ty si pošliapal po čerstvom betóne a zanechal tam stopu ako dedinská mačka, už za to musíš brať následky. Ešte ti chcem povedať to, že aj keby som v ten večer vedela, že to skončí takto, že ja skončím takto nasračky, aj tak by som sa zasmiala tvojmu vtipu o Kráľovi a aj tak by som počúvala tvoj výklad o alkohole a filozofii budhizmu, aj tak by som ťa objala a prijala od teba ten kabát, ktorý si mi prehodil cez plecia keď som vybehla do trinástich stupňov len v čiernych šatách bez rukávov. Si ako droga, intenzívny, niekedy možno trochu fiktívny, ale aj tvoje vedľajšie účinky majú na mňa bohovský dosah a ja sa im nechcem vyhýbať. 

Mavis Agony

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára