štvrtok 15. decembra 2016

Snaha o všednosť

4. december
Skoro som znela ako hrdinka – obetovala piatkovú noc a je na ceste k náprave svojej existencie, našla tú správnu cestu a nebojí sa po nej vykročiť, tak poďme všetci, bravó! -, ale potom prišla oslava a ja som to znova prestala zvládať lebo z jedla sa opiť nedá a alkoholu bolo málo, tak som hľadala azyl v L. a Dž. Dostala som správu aby som hneď prášila do mesta, vraj majú v klube akciu, novembrové decká vraj dostanú pri vstupe fľašu Huberta zadarmo a drink pre svoju celú partiu. Mala som slúžiť ako vstupenka do hladiny alpa, ale nevadilo mi to, nemala som sa prečo urážať, lebo ako som tak sedela v tom humbuku na K. a snažila sa nevenovať toľkú pozornosť správam v telke, už aj ten Hubert mi prišiel ako sympaťák. Vonku bola zima, mňa bolel žalúdok, celý deň som sa snažila veľa nejesť, aby som dala tráveniu oddych a nerobila zo svojich vnútorností kašu. Naposledy ma tak bolel žalúdok na stužkovej a vtedy som bola naliata ako rogálo už o pol tretej poobede, preto som sa sama so sebou hádala či je vôbec dobrý nápad ísť sa spasiť. Fakt som netúžila po tom, aby ma z nejakého F. museli odvláčať o tretej ráno rodičia s ôsmymi promile alkoholu v krvi. Ale zase som pocítila záblesk nihilizmu a prístupu „a čo“, tak som napísala L. že dnes budem musieť spať u nej, lebo nechcem odchádzať o dvanástej naspäť na K. ako poslušné dievčatko a potom tráviť nedeľu lúštením krížoviek a počúvaním, ako starká nadáva na všetko, čo starký kedy spravil. Neviem, na čo tu rozoberám takéto detaily, pointa bola že žiadna bojovníčka nie som, som alkoholička a šprintérka pred ťažítkami duše.
F. bol skoro plný, bolo tam teplo, strašne ma to potešilo, začínala som asi mať zápal pľúc alebo niečo také a vonku bolo -13 stupňov. Kočky už mali jedno kolo za sebou ale hneď so mnou zvládli aj druhé. Nezdržali sme sa dlho, možno hodinu, možno hodinu a pol ale odchádzala som kvalitne opojená a bola som rada, že s nami nie je D., mohla som bez svrbiaceho svedomia vytiahnuť tému M. Po troch vodkách ma žalúdok pálil ešte viac, išla som kúpiť aspoň čipsy lebo som bola hladná, a asi som bola celkom dosť hladná lebo si spomínam na moje myšlienkove pochody o návšteve kebapu na námestí, videla som sa celkom jasne ako si objednávam ryžu s oblohou a L. s Dž. Platím kebap, ale tá vízia nebola zameraná na hádzanie prachov do vzduchu. Každopádne, keď sme dojedli druhý balík, L. sa rozhodla, že do klubu nejdeme, že ideme k nej a ideme sa opúšťať. Nechcelo sa mi, ale bola som v stave kedy sa nedalo cúvať, aj keď ma to kurevsky ťahalo dozadu. Premietal sa mi celý život, hlavne tie šedasté odtiene a zrazu sa mi vlastne aj celkom chcelo opustiť sa. Išli sme do trafiky kúpiť 0,4 decilitrové fľaštičky rumu a vodky, jednu pepsi, žiadne žrádlo a skončili na Ľ. u L. Zase.
Téma M. mi ležala na srdci už dlho a síce som bola pripitá, nevedela som nájsť právny moment kedy to vytiahnuť von. Až som to zrazu spravila, bum, moja naivita bola odhalená ako keď si L. vyzliekla tričko a dala si na seba o tri čísla väčšiu košeľu a povedala, že A. to minule bohovsky bralo. Možno to bolo tým že tiež mali v sebe veľa, možno sa o tom rozprávať nechceli, ale vôbec ma neukľudnili, pritom vraj: „ukľudni sa!“ V snahe nepôsobiť hystericky som to nechala tak, stala som sa viac poslucháčom ako aktívnym diskutérom, a tak to aj dopadlo keď som už o tretej ráno prvýkrát zaspala. Bolo mi zle, psychicky aj fyzicky, žalúdok v piči som ešte viac podpálila kombináciou vodky a čipsov, Dž. potom vyhrala s L. kabelky vyhrabala Linu a ja som zase jedla bez dôvodu, možno keby bola ešte fľaška tak by som radšej pila, ale celé to viedlo k tomu, že sa mi po dlhej dobe znova chcelo zomrieť, reálne som premýšľala nad tým, že cestou do herne si to skočím z mosta a konečne uvidia, že ja svoje sľuby a reči dokážem myslieť aj vážne, dokonca som sa im priznala že tri roky som sa o nič iné vlastne ani nepokúšala a mám pocit, že Dž. bola z toho priznania najšťastnejšia na svete, lebo konečne sa jej Škorpión začína otvárať a ja stále nechápem, čo všetko o mne ešte potrebuje vedieť na to, aby sa už konečne opýtala otázku, na ktorú všetci čakáme. Bola som na rade so spaním na posteli a zatiaľ čo tie dve ohovárali celú triedu, ja som zaspala, sem-tam som sa prebrala, pamätám si L. ako si v kuchyni o tretej ráno varila párky a ja som sa išla napiť, stále mi bolo zle a možno dokonca ešte horšie, a potom som sa zobudila už len niekedy ráno, keď sa L. cezo mňa naťahovala pre fľašu. Neviem, čo som cítila v tej chvíli. Ešte zo mňa nevyprchal všetok ten alkohol s predchádzajúcej noci/rána. O pol deviatej sme oficiálne zahájili budíček a po deviatej mi mal ísť autobus, ale ja som ním nešla. Bola som rozjebaná ako posledná kurva po zmene na výpadovke, cítila som sa akoby som sama šľapala celú noc. Ale tým autobusom som domov nešla. Bolo pekné ráno, veľmi studené, necítila som sa uši a ani nohy, mrzla som a nevnímala nič, ale keď človek nevníma zemskú dimenziu, chápe iné svety a vidí pozoruhodné javy okolo seba ako súčasť reality. Je to sranda. Keď som išla okolo kostola, niekto tam hral na gitare a zbor spieval. Nepamätám si, kedy som bola naposledy na omši a nemrzí ma to, lebo ja na ďalšiu omšu už nikdy ani nepôjdem, konvertovala som na budhizmus na plný úväzok a ak naozaj existuje Boh, tak to pochopí, preto nemám čierne svedomie. Aby som to ešte objasnila a nešla príliš do nepodstatných detailov, keďže bolo také znamenité ráno a mne sa chcelo prechádzať aj napriek zime, rozhodla som sa ísť do Tulipu, kúpiť si vodu a možno nejaké jablko, je to už taký môj rituál po zhýralých nociach. Mala som asi hodinu a pol a prišla som len po Tesco, ďalej sa mi jednak nechcelo a jednak som to nestíhala. Prešla som sa regálmi, pripojila sa na wifi, socializovala sa a po trištvrtehodine vyšla von s minerálkou. Cesta naspäť bola krutejšia, zima bola doternejšia a ja som neprechádzala cez most ale priamo cez koľajnice, hoci sa mi v to ráno až tak nevyhnutne nechcelo umierať.
Asi by som mala priznať, že som si prípad M. už nadobro vymazala z mysle. Nemôžem tvrdiť, že mi je lepšie, ale minimálne mám viacej miesta vo svojom vnútri a zvládam sa venovať aj iným činnostiam, čo je fajn lebo tá posadnutosť ma otupovala ešte viac ako piatková vodka. Nech mi už D., L., hoci aj Sibyla Dž. hovoria čo chcú, nejdem im veriť lebo možno vedome, možno nie, dávajú mi bezbudúcnu nádej, ktorej mám ja už plné topánky a nechce sa mi v nich čvachtať po nociach cez celé mesto samej. Je mi dobre takto hoci žalúdok s pečeňou môžu oponovať, v bitke predsa treba niečo obetovať a ja si nemôžem dovoliť obetovať myokard, lebo ten môj asi stratil schopnosť sebaobnovy, tak radšej hodím psom kus mäsa, nech sa hrajú, ja si už nejako dopestujem náhradu, aj tak sa snažím presadiť si, že mám vnútro z kameňa.
Babka ráno našla psa, bol ticho a nehýbal sa. Mama sa pri bránke rozplakala keď ma videla kráčať zo zástavky a ja som sa zľakla, lebo ona nikdy neplače. Keď mi ale povedala čo sa stalo, nič to so mnou neurobilo, akoby som celý ten pol kilometer od zástavky čakala na tento moment a teraz si to už len môžem odfajknúť v svojom zozname vecí naplánovaných na dnešný deň. Neskôr som si spravila kávu ale nevypila som ju hneď, lebo som si potrebovala ľahnúť a rozplakala som sa. Naozaj sa nechcem vykresliť ako hyena, ale pochybujem, že to bolo kvôli tomu čo sa stalo, skôr som konečne mala celkom adekvátny dôvod na to, aby som si vyrevala oči až do žltooranžova a nebola za to súdená ako naivná chudera ktorá celý mesiac žila z krásnych metafor grimovskej rozprávky. Nespala som, znova som v štádiu kedy sa mi cez deň spať nedá, tuším sa tým podvedome trestám. A tu kauzu M. definitívne uzatváram.

Výsledkom pozorovania teda je: Nie som typ človeka, ja som ja, a na to, aby som sa zachránila, sa musím zničiť a zlikvidovať vlastné telesné aj duševné pozostatky. Nihilista, veď vám to celý čas vravím...

Mavis Agony

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára