piatok 30. decembra 2016

Viva la noche

Ako decko som Bukowského nechápala. Teda, ja som chápala že polovicu svojho života prestál na parapete dvojposchodového paneláku a rozmýšľal nad tým, ako by asi vyzerali jeho črevá rozsiate po chodníku pod oknom. Ale vždy som si hovorila, kurva, taký človek, ako môže byť taký alkoholik? 

Keby sa každý z nás premenil na fľašu chľastu, on by bol najlacnejším pivom v celej Amerike. 

Nikdy som nechcela byť ako on, ja som vedela že ja budem písať a ľudia budú moje slová žrať, budú sa spovedať zo všetkých tých kriminalít a agónii ktoré pácham vo svojich básňach-nebásňach akoby ich spáchali oni samy. Ja som si myslela, že ľudia budú moje slová chápať. Ale oni chápu veľké hovno. A ja končím pri pive za 1,19€ a konope. Plačem za vodkou, tá terapia by mi pomohla. Ako včera. Boli sme len dve, ja a L., vedela som že je stopercentne švorc, ale ja som chcela všetko alebo nič, tak som obetovala všetky prachy a brala jedno kolo za druhým, až dokým mi nebolo tak akurát. 

Zmeškala som autobus domov, nemala som ani chuť rozprávať sa o K., skoro by som aj zabudla, že som ho vôbec niekedy stretla. 

Vypila som x pohárikov a postarala sa o to, aby som bola vždy o krok pred L. Tak dobre mi už dávno nebolo. Keby som zavrela oči, videla by som celý svet v 360 stupňovom uhle, ako vedci polárnu žiaru v Yukone. Ja sama som sa chcela rozbehnúť po oblohe, úplne sa rozpiť rozbiť. Chýbal si mi, teplo tela, niečo fyzicko-fyzikálno-chemické, a vieš čo, kľudne by som skončila aj u teba doma, ale ty si tam nebol, mal si záznamník a ja som potrebovala akútnu prvú pomoc. Myslela som si, vlastne som to považovala za hotovú záležitosť, že som asexuál, nijaké dotyky ani pokusy o zblíženie, ale kurva, keď som mu dovolila deň predtým sedieť pri mne tak blízko a dvojzmyselne sa so mnou baviť, spadlo to na mňa ako keď pršia traktory. Skoro som mu niečo dovolila, ale ja som čakala na teba. Kde si bol? Mohol si ma mať ako marionetu, rozdala by som sa. Chápem Bukowského, už áno. My nie sme alkoholici, my nie sme samovrahovia. Chýbajú nám ľudia, ktorí by nám o druhej ráno zaklopali na dvere a povedali: "Som tu len kvôli tebe, poďme..." 

Plytváme láskou. Nie je to šialene smutné? 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára