sobota 25. februára 2017

Keď jazdíme my

Za jediný večer som
- frajerka
- manželka
- matka
- štetka
- kamarátka.
Za jediný večer
- so mnou naplánuješ rodinu
- sa priznáš k tomu, že náš "nezáväzny sex ťa baví"
- a že si zvedavý, dokedy zas mňa bude baviť byť tvojim RP (rýchlym pichom)
Za jediný večer ma
- rozosmeješ lebo si
- rozplačeš lebo mi stratíš dušu
Za jediný večer ťa
milujem a
nemilujem súčasne.
Biopalirita našej lásky (lásky?) je to čo ma trápi,
nie ten nízky hemoglobín v krvi a prefajčené pľúca.

2017; Mavis Agony

sobota 18. februára 2017

Tento príbeh je smutný

Krčma, 17. február, 2 hodiny poobede. Vraj skončíme len na pivo a kofolu, ja mu zapletiem nejaké bavlnky do vlasov a každý pôjdeme svojou cestou. Vlastnou cestou, o tom bol náš vzťah. Od pondelka som čakala na piatok, aby som ho mohla vidieť, ako do seba hádže jednu štvoritú karpatskú za druhou a potom ma provokuje dotykmi a pohľadom, až to nakoniec skončí ako plnohodnotný, šťastný, priemerný vzťah uňho doma v izbe. Ale tento piatok som nič také neplánovala. Začínala som o nás pochybovať, viac ako predtým. Je normálne na chvíľu sa cítiť ako kurva, šľapka, aj keď mu vravím, že ho ľúbim a on mi nikdy priamo nepovie ľúbim ťa, jedine po troch litroch chľastu alebo odpovie aj ja teba? Aj ty mňa ČO? Scvrkli sme sa na intímne aktivity po piatkových alebo sobotných večeroch a vždy sme dbali na to, aby ani jeden z nás nebol triezvi. A ja som sa rozhodla, že piatok 17. februára bude iný. Stretnem sa s ním poobede, budeme triezvi, pôjdeme načisto, dve hodinky posedíme, zapletiem mu tie bavlnky do vlasov a pôjdeme zase každý vlastnou cestou, zapiť večer každý zvlášť, možno si zavoláme... 

Krčma bola prázdna. Až na nejakého tridsiatnika ktorý mal nápadne blízko k čašníčke, kočke môjho veku. Sedeli sme na jednej lavici, bola mäkká, potiahnutá umelou kožou. Prechádzal facebookovými postami na mobile zatiaľ čo ja som mu obtáčala kus bavlny okolo prameňov vlasov. Trvalo to dlho, ale bola som pri ňom, všetko bolo fajn. Rozprával mi o stužkových, o tom dlhom zozname dozvukov na ktorých bol. Rada som počúvala jeho hlas a páčilo sa mi, že keď rozprával, pozeral sa na mňa. Teraz som mu do očí nevidela, musela som sa v tlmenom svetle krčmy sústrediť na to, aby bola bavlnka okolo prameňu vlasov obtočená rovnomerne. A aj tak som cítila to elektrizujúco. To, ako ku mne pritisol svoju nohu a to, ako zmenšoval priestor medzi nami. 

"Za chvíľu si dáš pauzu, hej?" povedal po tretej cigarete. Vlastne mi to vôbec nevadilo, aj ja by som si v tej chvíli najradšej zapálila. Po dvadsiatich minútach som spravila uzol a sadla si. Prisunul sa ešte bližšie a odložil mobil. Dostala som zimomriavky keď mi ponúkol krabičku cigariet. Fajčil dlhé, vždy, a ja som sa zasmiala, že dlhé nefajčím, bola by to moja tretia v ten deň a to ešte ani nebol večer, zabilo by ma to. Zlomil ju napoly a povedal, že teraz mám krátku. Zrazu bol celkom blízko. Bol všade. Cítila som jeho dych na krku, zubami ma hrýzol pri ušiach a ja som zrazu nebola ani trochu triezva. Toto sme boli my - obyčajné zvieratá, ktoré sa stretávajú len pre fyzickú potrebu, cítiť teplo toho druhého. Milovala som jeho dotyky, jeho nízky hlas, je to skurvený manipulátor, núti ma ísť proti sebe samej, ale milujem ten pocit. 

"Ako veľmi to chceš, na škále od 0 po 10?" 
"12", zašepkám. 

Na dámskych záchodoch tej krčmy bol vraj prvýkrát. Ja som tam strávila už veľa piatkov a sobôt, ale nikdy nie s niekym. Bolo niečo po tretej poobede a my sme boli triezvi, spolu, vypustili sme to živočíšno medzi štyri steny a na chvíľu sme zase boli jedno. Ľúbim ho, vedela som to aj vo všetky tie večery, ktoré som preplakala kvôli nemu, pretože ľúbiť ho je ťažké, vždy bolo, ale ak by mi povedal, že to vždy tak aj bude, neprestala by som s tým. Dokážem byť chladná k polárnym medveďom a tomu, že sa im stráca pôda pod nohami, ale byť chladnou k nemu nedokážem. Vie ma zapáliť a čo na tom, že možno jedného dňa vyhorím do tla? Budem tým najšťastnejším tlom na zemi.

Láska je smiešny stupeň irónie, opitosti, kvôli tej suke každý deň dve povinné hodiny plačem a niekedy ani nevychádzam z izby. Som hlúpa, keď si myslím, že si ju naplánujem. Lebo veci sa dejú aj v krčmách, o tretej poobede.