sobota 22. júla 2017

Pasívne-agresívny rozvrat

Čím som vtedy bola, ak nie keramickou bábikou?
Čím bolo vtedy jeho srdce, ak nie zámkom z čistého skla?
Nešetrilo nás to,
ja som na teba strieľala zo smrteľnej blízkosti, v snahe uchrániť svoj porcelán a možno niečo v ňom,
ty si mi kráčal v ústrety, bez štítu, so všetkým trpkým v mimike aj gestike, tvoj zámok bol opäť napadnutý, po stý krát, a sklo praská, puká.
Kým sme vtedy boli?

2017; Mavis Agony

sobota 1. júla 2017

Prečo? No lebo

Kráčala som za nim ako krava za volom, poslúchala som naslovo. Daj si ruky za chrbát, počítaj koľajnice, kráčaj dopredu, sústreď sa, neobzeraj sa, teraz vlaky nejazdia, počítaj koľajnice, koľko ich je? Ja neviem, koľko tých koľajníc bolo, ale prišlo mi nás ľúto. Naše víkendy sú v podstate ohrané platne, kedy sa niečo ako prekvapenie nedeje. Pretože už v stredu ráno viem presne odhadnúť, ako dopadneme v piatok v noci alebo v sobotu večer. Bolo mi to jedno, sme mladí, krásni, máme čas, keď nie teraz tak kedy potom? Ale v ten večer mi nás prišlo ľúto, lebo ráno sa zobudíme a sme bez záujmov. Voláme jeden druhému, vraj poď na kofolu, a potom kráčame o pol dvanástej v noci po koľajniciach, snažiac sa príliš jeden na druhého nedýchať.
Prešli sme popod most a boli sme pri panelákoch. Stále rozprával, rozprával, rozprával. Snažila som sa mu vysvetliť, že sa o seba dokážem postarať aj sama a nepotrebujem, aby ma chodil odprevádzať na taký kúsok. Akú mám istotu, že jemu sa nič nestane cestou späť domov? Nepočúval ma, stále rozprával.
Zastali sme pri mojom vchode a sadli si na schody. Svetlo nad našimi hlavami sa každých pár sekúnd rozsvietilo a potom zhaslo, kopírovalo naše pohyby. Zapálili sme si.
„Prečo si taká smutná?“ opýtal sa. „To určite zo mňa, však, že som sa znova ožral ako prasa.
Nepozrela som sa na neho, pretože som mu nedokázala v tú chvíľu klamať. Bola som smutná. Ale nebolo to kvôli nemu, bolo to kvôli nám. Mama mala pravdu. Ach, ako veľmi to nemám rada!
„Nie som smutná, to sa ti len zdá,“ nepousmiala som sa, aj keď sme boli po druhom najlepšom sexe v našom vzťahu a ja som mala za sebou vo všeobecnosti dosť dobrý deň.
Pravdou je, že mama mala pravdu. Pred pár dňami mi v obývačke povedala, že náš vzťah nevidí perspektívne. Nikdy sme sa o vzťahoch nerozprávali. Vraj nemáme nijaké spoločné záľuby. Čo robíme ak nesedíme v krčme alebo nefajčíme u nás alebo u neho na dvore? Neznášam, keď počúvam to, čo si sama uvedomujem, ale snažím sa predtým ujsť. A ono ma to zrazu v tej obývačke dobehlo, spadlo to na mňa celé ako trámy starej chatrče, a tá stará chatrč boli moje ilúzie o láske.
Nie je sa preto čo čudovať že som v ten večer, vlastne nie, v ten okamih, bola smutná. Prežívali sme repete minulého týždňa, a toho predtým, a tých ďalších osemtisíc pred nimi. Tu nás nič nemohlo prekvapiť, žiadny exhibicionisti vyskakujúci spoza kríkov. Všetko bolo podľa starých dobrých víkendových tradícii. A ja som bola zrazu smutná.
Nasledoval dialóg:
„Prečo to pre mňa robíš?“
„Čo kon... kon-krét-ne máš na mysli?“
„No toto všetko.“
„Akože ťa chodím odprevádzať ku krstnej a záleží mi na tom, aby si bola v bezpečí?“
„Napríklad aj to. Ale prečo ma máš rád. Prečo to sám sebe robíš?“
„Aaach... Lebo ťa milujem najviac na svete a všetko, čo robím, robím pre teba a kvôli tebe.“
Je mu úplne jedno že peniaze vráža do benzínu len preto, aby ma videl na polhodinu, vyfajčil štvrťku krabičky a išiel zase späť domov. Keby neprišiel on, nevídali by sme sa tak často ako sa vídame, lebo ja nemám vodičák a on chápe, že je unavujúce po robote ešte fungovať. Rád sa so mnou rozpráva a je rád so mnou. Mrzí ho, že sa nedostal do Švajčiarska a že nezarába 6000€ za mesiac, lebo za tie prachy ma chcel zobrať v septembri na dovolenku, len ja a on.
Prečo, preboha? Prečo kvôli mne? Veď ja si to nezaslúžim. A nehovorí to za mňa moja genetická neschopnosť doceniť seba samú, šepká mi to zdravý racionálny úsudok. Prečo to robí pre niekoho takého, ako som ja?
Lebo keď príde, hoci aj na pätnásť minút a ja mu prídem len v šľapkách otvoriť, vidí tú radosť v mojich očiach. Pre tú radosť by precestoval aj polovicu sveta. Jemu to stačí. Prečo? Pretože ma miluje. On ma už neľúbi, on ma miluje.
Pozerala som priamo pred seba na značku „daj prednosť v jazde“. Päť, stiahnutý žalúdok. Štyri, bodliaky v krku. Tri, sucho v ústach. Dva, vlhko v očiach. Jedna... „Poklad, choď prosím domov lebo zmokneš.“
„Prečo sa na mňa nepozrieš, láska? Pozri sa, prosím, na mňa,“ dotkol sa môjho pravého líca a jemne pootočila moju tvár k tej svojej.
Vieš, ja nemôžem. A prečo? Pretože by som sa rozplakala. Cítila som sa ako zasraná bipolárna porucha, nevedela som sa rozhodnúť, čo cítim, a to ja nemám rada. Ako môže človek vedieť, že niekoho miluje? Ako si môže byť istý tým, že ráno v potravinách nestretne niekoho, koho bude raz milovať ešte viac? Žiadne garancie, a hoci mi povedal, že vo mne vidí veľkú istotu, neuistilo ma to o ničom. Istota v láske je ako istota v antikoncepcii, stále je len 99% pravdepodobnosť, že to bude fungovať. Nie je to smutné?
Som jeho vegoš. A vždy ním aj budem. Pri jeho slovách som mäkla, zabúdala na slová, ktoré ma tak frustrovali v obývačke. Každý akceptuje len takú lásku, o akej si myslí, že si zaslúži. Mami, neurobím s tým nič. Ako keby som s tým niekedy niečo mala v pláne robiť...

Po hodine sedenia na schodoch sme sa zodvihli a išli k nemu. V ten večer ma srala ešte jedna vec – prečo mi také pekné veci dokáže povedať len vtedy, keď má v sebe dve promile?