pondelok 13. novembra 2017

Z(á)vraty

Je pol jednej a ja som v šoku
Objavujem, aby som stratila
Identitu vlastnej tváre
Nepodobám sa na seba
ani hlasom, nosom,
Jediným vlasom
na hlave
Tackám sa po izbách
hlavných aj vedľajších cestách
Vravím im
Dajte mi kávu a vypnite svet
Diktujte cenu radosti
Zaplatím, však
Čo stojí svet?
Trasie so mnou zima
Čiastočná vina, lebo môžem
Si za to sama
Že pokoj sa stal mýtom
A horská dráha citov
Zase krutou realitou
Tak mi napadá, že možno
Keď budem niekedy
sfukovať šesťdesiat sviečok
Na čokoládovej poleve
Nájdem to čo nájsť mám

A potom si zapálim

2017; Mavis Agony

nedeľa 5. novembra 2017

Koľko sekúnd trvá život?

Láska je stav
akútneho pomätenia
robí z teba blázna
keď ti úsmev prebíja uši
v obývačke
a potom ti slzy vyplavujú
oči v detskej izbe
ktorá s detstvom
nemá už vôbec nič
spoločné,
lebo láska.

Šťastie je stav
chronického smútku
ktorý je tak veľmi
negatívny
až vytvorí niečo
tak veľmi pozitívne
a ty si
tak veľmi myslíš
že je to
šťastie,
lebo láska.

Má to bolieť
máme na to orgán
a z pozitívneho
hľadiska:
všetko živé bolí
všetko živé občas trpí
všetko živé raní
nie si ničím
iný.

Kým žiješ, dýchaj
a kým dýchaš,
miluj.
To, že nestihneš
plakať
nikomu tu v strede
vadiť nebude
a tebe,
tam dole,
už vôbec nie.

Miluj,
prosím.

2017; Mavis Agony

piatok 3. novembra 2017

Stav tela: kritický

Celé telo ma bolí. Už mesiac. Organizmus uviedol všetky moje orgány do stavu "mimo prevoz". Žalúdok trávi sám seba a obličky filtrujú víno, nie krv. Najhoršie na tomto neurčitom stave je to, že sa mi už nechce ani plakať, stažovať sa alebo ľutovať samú seba. Už som zabudla, čo sú to pocity. Neviem ich od seba rozlíšiť, lebo v jednej a tej istej chvíli som spokojná, frustrovaná a sklamaná zároveň. Ani mozog so srdcom sa nevedia dohodnúť, kto nado mnou prevezme vedenie. Preto len tak plantám známou-neznámou a dúfam, že keď sa niekedy ráno zobudím, nebude mať bolieť nič.